Bianco e Nero

Emilio Vedova je umelec, ktorý si dobre uvedomoval estetickú zmenu, ktorú on a jeho generácia stelesňovali. Učil sa v zásade sám prostredníctvom skromných a sporadických večerných kurzov. Počas druhej svetovej vojny Vedova presmeroval svoje presvedčenia do umenia. V roku 1943 sa pridal k protifašistickej skupine Corrente, ktorej členovia vnímali revolučnú ambíciu Benátčanovej tvorby. Od toho okamihu je väčšina Vedovových vzťahov spojená s umeleckým postojom. V roku 1946 napríklad podpísal manifest Oltre Guernica na podporu expresívnej abstrakcie. O rok neskôr založil Fronte Nuovo delle Arti. V roku 1956 pokračoval v posúvaní hraníc, pripojil sa k skupine Gruppo degli Otto a vystavoval s nimi na benátskom bienále. Táto výstava sa obvykle spája so vznikom vplyvného hnutia Arte Informale. Bianco e nero stelesňuje Vedovov obrat k abstrakcii ako prostriedku na komunikovanie jeho politických príklonov a ašpirácií. Kompozícia je konfliktná, hranatá, ostrá a – ako prosto hovorí názov – kontrastná. Vyjadruje bod narušenia, nevyhnutnej zmeny, aby sa zabránilo sústavnému budovaniu tohto nenapraviteľného napätia.