5. Masmédiá a demokracia
Vzťahu medzi mocou, médiami a verejnosťou sa venujú diela Olafa Metzela a Antoniho Clavého. Metzelova práca má explicitnejší a provokatívnejší tón: novinové správy transformuje do akejsi pozlatenej modly.
Umeleckých diel
Olaf Metzel sa vo svojom umení pravidelne venuje moci masmédií informovať verejnosť, ale aj skresľovať jej vnímanie každodenných udalostí. Veľký panel Il Messagero, mercoledì 12. October 1988 (1989), tvoria kovové matrice na vytlačenie uvedeného denníka v deň uvedený v názve. Dnešný vzdialený divák už na neprehľadnom a popraskanom povrchu tohto hliníkového reliéfu takmer nerozoznáva hlavné témy na matriciach – únosy, teror, tragédie.
Maľba Antoni Clavé hovorí o hodnote tlačových správ a ich šírení po celom mestskom priestore. New York II (1989) poukazuje na šírenie kultúry, jej neustály cyklus použitia, rýchleho opotrebovania a nahradenia niečím iným. Poetickosť popovej kultúry a používanie koláže – útržky novín a časopisov priamo aplikované na povrch obrazu – sú v súzvuku s umeleckou tvorbou amerického umelca Roberta Rauschenberga, ktorý tvoril v šesťdesiatych rokoch 20. storočia: obrázky akéhosi palimpsestu sa navzájom prekrývajú a sú akcentované ťahmi štetca, ktorý na ne nanáša výrazné farbivo.
Odkaz na správy obsiahnuté v novinách prostredníctvom textu a fotografií je tiež základom koncepcie diela Wall (2008), v ktorom multimediálna umelkyňa Anna Baumgart stvárňuje ťažkú a tragickú situáciu v reálnom živote inšpirovanú konkrétnym okamihom európskej histórie.
Názov tlačovej agentúry Reuters Forum vyrytý tlačenými písmenami na nohe jednej z postáv naznačuje ikonografický pôvod súsošia. Vizuálnou referenciou je totiž fotografia v tlači, na ktorej skupina Berlínčanov po evakuácii zo svojich domovov v auguste 1961 uteká zo sovietskeho sektoru. V čase, keď vznikla táto fotografia, pretínal mesto múr, ktorý bolo čoraz ťažšie prekonať. Stávala sa z neho smrteľná prekážka, ktorá ďalšie tri desaťročia symbolizovala hlbokú ideologickú priepasť medzi sovietskym blokom a Západom. V roku 1989 múr padol. Tento historický moment zachycuje Frank Thiel na niektorých svojich fotografiách v cykle Berlin (1990).
Anna Baumgart odkazuje na fotožurnalistický pôvod svojich sôch rozdelením každej postavy na dve jasné polovice: predná časť je vytvorená v sivých odtieňoch, pričom zadná strana postáv je biela. Toto rozlíšenie odráža dvojrozmerný pôvod skupiny a jej transpozíciu z fotografie do trojrozmerného priestoru.
Súsošie je síce oveľa abstraktnejšie ako pôvodná fotografia a napríklad nezobrazuje detailne tváre jednotlivých postáv, Anna Baumgart však docielila, že celkový dojem je pozoruhodne realistický, a to v neposlednej rade vďaka predmetom, ktoré postavy nesú, ako aj samotnej textúre škatúľ a tašiek. Pocit naliehavosti a strachu, ktorý na fotografii prezrádzajú postoje a gestá týchto berlínskych občanov, bol zmiernený použitím živice, materiálu, ktorý vo veľkej miere používajú poprední predstavitelia súčasného figuratívneho sochárstva, ako sú Juan Muñoz alebo Keith Edmier.